Výstava Amálky Ľudmily Valenčíkovej v Galérii umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi je jej prvou samostatnou prezentáciou, ktorá predstavuje a uvádza autorku cez jej profilové práce. Valenčíková je absolventkou sochárskeho ateliéru Prof. Juraja Bartusza na košickej Katedre výtvarných umení a intermédií Technickej univerzity. Výstava s názvom Vnútorné priestory vychádza z realizácií, ktoré vznikli počas štúdií, ale prináša aj nové posuny v jej tvorivom programe.
Valenčíková je zaujímavou sochárkou, ktorá spontánne nadväzuje na odkazy konceptuálneho, akčného a minimalistického umenia v rôznych rovinách. Je to jednak komunikácia s jazykom a témami európskeho umenia, ale aj zvláštna odozva na dielo výnimočnej sochárky Márie Bartuszovej. Blízkosť autorských výpovedí u oboch sochárok sa prejavuje hlavne v charaktere intímneho ponoru pri tvorení, efemérnosti krehkej plastiky zo sádrových odliatkov oblých škrupín a tendencii k organickým tvarom, ktoré majú asociatívne kvality: ovoidy, vajíčka, vizuálne znaky odkazujúce na časti ženského a mužského tela. Jej jedinečné postavenie je aj v tom, že tvorbou objektov a kamenných sôch, ako jedna z mála umelkýň na Slovensku, vstúpila do vyslovene mužského média – sochárstva.
Prezentácia uvádza jej študentské projekty: PAS (Post Abort Syndrom) II, 2005, ktorý sa otvorene vyjadroval k nepríjemnej a problematickej téme zážitkov žien, ktoré potratili dieťa. Valenčíková sa venuje aj akciám a performanciám, ktoré sú na výstave zastúpené fotodokumentáciami. Úvod výstavy patrí akcii so ženskou tvárou, z ktorej je snímaná – strhávaná maska. V akcii Provokácia, kde ako aj v ostatných vystupuje autorka, sa s falošným odhaleným poprsím (čo je aj obľúbený motív zobrazenia „umeleckého“ ženského aktu) prechádzala po košickej pešej zóne. Fotograficky dokumentovanou je aj akcia s vlčiakmi, kedy sa kúpala vo vani s červenou tekutinou. Táto poloha je prezentovaná aj ďalšími videoakciami na DVD projekcii. Ústredným motívom výstavy je koncept vnútorných priestorov, ktorý je v jej programe priebežne prítomný. Napr. V Osobnom priestore (2003), ktorý má na výstave remixovú podobu (Ochrana), alebo aj v objektoch a inštaláciách zaoberajúcich sa priestorovým vymedzením vnútorného / vonkajšieho. Takýmto je aj objekt z vrstveného igelitu, do ktorého môže návštevník vstúpiť, alebo valcovitý priestor, ktorého po obvode uzavreté vnútro odkazuje písmom voľne zreťazované myšlienky performerky. Valenčíkovej objekty sú zhmotnené predstavy o jej intímnom priestore, ktorými ponúka vstup divákovi do tejto krehkej a nekaždodennej situácie. Cez „chudoné a bezfarebné“ materiály ako priesvitná PVC fólia, vatelín, gáza, epoxid, silikón, drevo, kovový drôt, špagát, biela farba, ale aj zvuk, formuluje výtvarné a psychologické kvality, ktoré majú schopnosť vyžarovať a expresívne zapôsobiť na diváka. Vizuálne, ale aj významovo pôsobivým momentom na výstave sú najnovšie biele reliéfy Prenikania. Obrazové plochy tvorené vrstvenými drapériami – čipkou, krajkou, hačkovaným pásom, pančuchou, priesvitnou látkou, vatelínom v kombinácii s epoxidom a montážnou penou, do ktorých Amálka vkladá drobné predmety, ako napr. stavebnicvé kocky sú v prenesenom význame slova krajinami. Krajinami duše, ktoré prerazili na biely povrch sveta výstavy. Tu sú najviac čitateľné výtvarné odkazy na ženskú a mužskú sexualitu, plodnosť ako podstatu ženskej tvorivej sily a jej permanentnú prítomnosť v Amálkinom, ale aj v našom živote. Pointou výstavy je interaktívny objekt – environment Vnútorný priestor z diplomovej práce, ktorého skelet je tvorený na základni kocky a nepravidelnej polgule (iglu). Spájajú sa tu plochy tvarov štvorca a kruhu, ktoré sú nositeľmi významov. Kruh je symbolom univerza, večnosti bez začiatku a konca. Kruh s vpísaným štvorcom na základni je symbolom prelínania hmotného pozemského a pasívneho ženského princípu do vesmíru. Valenčíková neformuluje tieto hodnoty univerzalisticky, ale osobne, kde každému tvaru a materiálu pridáva vlastný odkaz. Minimalistická kocka ukrýva ako oltárna skriňa vzácny a tajomný svet, dýchajúci organizmus, duševnú energiu. Hýbe sa a hovorí. Vstupuješ do nej a vystupuješ. A podľa toho aká, či aký z neho vystúpiš, spoznáš, aký je aj Tvoj vnútorný priestor.
Gabriela Garlatyová, kurátorka výstavy
Riaditeľka Mestskej galérie v Rimavskej Sobote
