Aktuálny výtvarný projekt mladej umelkyne Amálky Ľudmily Valenčíkovej (*1980, Krompachy) pod názvom „BOHYŇE“ je vizuálnym zúročením jej doterajšieho tvorivého programu, v ktorom sa tematicky zaoberá rodovými otázkami, ženským vnímaním materstva a intimity. Zároveň je ambíciou autorky priniesť aj nové riešenia, či sochárske prostredia, ktoré budú vykročením do ďalšieho výskumu tejto témy. Valenčíková sa ako absolventka Ateliéru slobodnej kreativity prof. Juraja Bartusza na košickej fakulte umení (2006) dlhodobo venuje ženským témam v rámci mäkkej plastiky, objektu, či inštalácie. Pre podčiarknutie krehkosti sochárskych tvarov uprednostňuje autorka mäkké skulptúry a materiály ako odpadový textil, recyklovaný molitan, vatelín, pančucháče, špagát, či polyuretán. K tomu pridáva husté súkno, látkovú plienku, či nemocničnú plachtu. Už samotná voľba netradičných a mäkkých materiálov vytvára aj mentálne rozpoloženie hrdiniek a metaforické možnosti čítania práve krízových situácií a stavov.
Vychádzajúc z názvu projektu Bohyňe (písané s mäkčeňom, čo je spišské nárečie) nosnou témou umelkyne je „zhmotnenie predstáv o intímnom priestore ženy“ a „intimita matky, roztekajúcej sa v priestore“. Ide o istú „ženskú“ nadávku, či hromženie (napr. Bohyňu! Dze som šturila toten bugiľár.), ktorá sa používa pri chvíľkovom zlyhaní, či nezvládnutej situácií a uvoľňuje napätie a emócie. Práve tento moment vyrovnania sa s takou situáciou, s reakciami nedokonalého fyzického tela a nepríjemných psychických stavov je nosnou platformou pre vystavenú kolekciu Valečíkovej plastík.
Ide o osobitú inštaláciu niekoľkých mäkkých plnotučných ženských postáv, zrolovaných, poskladaných, žuvačkovitých s natiahnutými končatinami. Plastiky sú vytvorené z molitanu (so skrytou pevnou štruktúrou), aby boli amorfné aj polohovateľné zároveň. Majú svojské podstavce, alebo sú rozmiestnené priamo na podlahe. V jednom rohu je skrčená, zošitá postava z rôznych kusov molitanu a odpadového materiálu z bábkového divadla so sklonenou hlavou a zväčšeným namodralým poprsím. Nasleduje objemná „bohyňa“ z hrubého molitanu z detských matracov, ktorá sa síce snaží hrdo držať svoje rolované nabubralé telo, ale má vyťahané ruky až po zem. Ďalšia žena je zlepená z dvoch molitanových vrstiev s textilnou výstužou a s podivne naťahovacím trupom a končatinami. Obidve majú záverečný polyuretánový nástrek (aby vôbec držali pokope).
Na podlahe je rozložitá ležiaca figúra, vytrhaná z recyklovaného molitanu a pokreslená suchým pastelom. Leží bezradne na kruhovej kvietkovanej obliečke. Tej sekundujú „poklesnuté“ drobné vatové figúrky žien so zvesenými hlavami a vyťahanými prsami, mocne zviazané špagátom, či natiahnuté do tesnej pančucháčovej pokožky.
Celkovú trochu ťaživú atmosféru roztečených tiel a gumoidných ženských figúr Amálky Valenčíkovej podporuje aj podkrovný, na čierno natretý výstavný priestor s malým pódiom. Výstavná kolekcia tak sugestívne rozvíja témy ženy, materstva a intimity jej „zraneného“ tela, ktorá je vydareným pokračovaním predchádzajúcej jubilejnej výstavy „Priestor IN(dentity)“ v Galérii umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi v roku 2020.
b.skid
